Najvhodnejší je tvar čepele odvodený od noža Bowie Tento nôž vstúpil do histórie v roku 1830 a preslávil ho sám jeho tvorca James Bowie, úspešný obchodník, ale tiež skúsený bitkár. Bol to nôž s dlhšou a dostatočne ťažkou čepeľou umožňujúcou účinný sek zhora, ale tiež mierne prehnutým ostrím na chrbte a s ostrým hrotom, aby bolo možné viesť útok aj zdola nahor a využiť tak spiatočný pohyb ruky po seku. Hrot čepele bol v strede, aby bol dobre vedený a kontrolovateľný pri priamom výpade

Charakteristické znaky noža Bowie sú predovšetkým čepeľ dlhá 23 až 33 cm, široká 3,8 az 5 cm a 3 až 4,5 mm hrubá. Z ostrého, v ose umiestneného hrotu vychádza 10 až 13 cm dlhé, najčastejšie mierne prehnuté chrbtové ostrie. U niektorých typov nožov je toto ostrie iba naznačené ako takzvané "falošné ostrie"

Okrem tvaru čepele je dôležitý aj jej prierez.

Jednoduchý klinový prierez, tiež V profil)

majú iba nože s úzkou a tenkou čepeľou (malé vreckové nože, záhradnícke nože)

Prierez s dvojitým klinom

majú čepele starších alebo lacnejších nožov. Je nevýhodný na hrubej čepeli, pretože sa obrusovaním rozširuje. Naopak vyhovuje tenkým a širokým čepeliam nožov určených na prípravu stravy (krájanie chleba, zeleniny a podobne)

Polodutý výbrus

majú najčastejšie tábornícke a lovecké nože. Tento výbrus, ktorý pri dostatočnej hrúbke čepele v jej chrbtovej časti má malú, ale z hľadiska pevnosti ešte vždy dostatočnú hrúbku na vytvorenie odolného ostria. Obrusovaním sa hrúbka čepele v mieste ostria nemení a čepeľ ľahko vniká do materiálu pri rezaní.

Konkávný (celkom dutý) výbrus

je vhodný a používaný iba u sťahovacích loveckých nožov, pretože ich ostrie síce dobre vniká do materiálu, má však malú priečnu pevnosť a ľahko sa vyštrbí. Hrubší chrbát čepele zabezpečuje, že sa pri práci "nevlní".

Popis niektorých typov ohňov:

Pyramída

Patrí medzi najjednoduchšie ohne. Niekedy sa stavia s podperou, uprostred zapichnutou do zeme. Pekne horí a svieti, ale hreje až po rozpálení.

Hranica

Je známa zo stredoveku, kedy bola používaná na upaľovanie ľudí šíriacich pokrokové myšlienky (napr. Ján Hus). Na trampských osadách bola zapaľovaná na počesť a spomienky na mŕtveho kamaráta. Polená použité na stavby hranice majú rovnakú dĺžku a vnútro je vyplnené drobnými konármi.

Pagoda

Je podobná hranici, polená však majú rozdielnu dĺžku. Pagodu je možné postaviť z veľkých polien ale aj z malých konárov.

Hliadkový oheň

Je zo všetkých ohňov najjednoduchší. Hreje, svieti a dá sa na ňom variť. Postavte podpaľovaciu hraničku, dajte na ňu drobnejšie drevo a keď sa rozhorí, pristrčte do ohniska tri suché polená alebo hrubšie rovné konáre. Polená je dobre naštiepiť na koncoch položených do odniska, dostane sa do nich vzduch a lepšie horia.

Hvezdicový oheň

Je podobný hliadkovému ohňu, ktorý však pozostáva iba z troch polien. Intenzita ohňa sa dá regulovať pristrkovaním, prípadne odťahovaním polien z ohniska.

Pampový oheň

Je zložený zo štyroch kusov dreva na koncoch podložených krátkymi priečnymi polienkami "dusítkami". Ak dusítka odstránite horí pomalšie.

Polenový oheň (nazývaný tiež Francúzky)

Rozseknite výrez zo suchého kmeňa na dve polovice. V spodnej vydlabte malé lôžko alebo žliabok pre oheň. Medzi obe polená vložte naprieč dve krátke polienka, aby udržovali dostatočnú medzeru pre prístup vzduchu a odvod dymu. Z vydlabaných triesok a drobných konárikov spravte na spodnom polene oheň a prikryte ho druhým polenom. Polená je potrebné ukotviť štyrmi zvislými kolmi, aby sa neposúvali. Vietor musí fúkať proti dĺžke polien a nie z boku.

Polenový krb (nazývaný tiež kanadský)

Ak je dôkladne postavený, tak si prikladá sám. Prehorená guľatina spadne do ohniska a po "šmýkalke" z dvoch šikmých kolíkov sa zosunie dalšia. Kolíky sú buď iba zarazene do zeme, alebo sú ešte v zadu podopreté podperami. Guľatina sa dopĺňa z vrchu, než sa na ňu dostane rad, tak preschne. Vietor má fúkať proti šikmej stene a hnať na ňu žiar. Teplo sa od steny odráža a príjemne vyhrieva okolie ohniska.

Polynézky oheň

Horí v kruhovej jame ktorá sa smerom ku spodku zužuje. O steny jamy sa oprú rovnako dlhé kusy guľatiny a na dne jamy sa založí oheň. Ohorené drevo treba otočiť a zhorené nahradiť novým.

Podľa polohy slnka. V našej zemepisnej polohe je Slnko na východe približne o 7. hodine, na juhu o 13. hodine a na západe o 19. hodine.
Presnejšie sa dajú určiť svetové strany pomocou Slnka a hodiniek. Ak namierite hodinovú ručičku presne idúcich hodiniek na Slnko, rozdelíte uhol medzi malou ručičkou a 12 na polovicu, tak poliaca čiara ukazuje na juh.

Pomocou Polárky. V noci sa dá určiť zemepisný sever pomocou Polárky, ktorá je stále v smere na sever. Polárka je v súhvezdí Malého vozu.
- nájdite súhvezdie Veľkého vozu, ktoré je veľmi dobre viditeľné. Skladá sa zo siedmych jasných, široko rozložených hviezd.
- preložte myslenú priamku, prechádzajúcu dvoma krajinými hviezdami Veľkého vozu a v päťnásobnej vzdialenosti rozostupu týchto hviezd nájdete Polárku.

Pomocou rôznych prírodných úkazov. Ide samozrejme o veľmi približný odhad. Pomerne najpresnejšie sa dajú svetové strany určiť pomocou mraveniska. Mravenisko býva na severnej strane chránené stromom, koreňom a podobne. Na južnej strane má kopa miernejší sklon ako na severe.
Letokruhy stromov sú na severnej strane hustejšie, Lišajník pokrýva veľké kamene a skaly na severozápadnej strane.

Ďalšie spôsoby určenia svetových strán:
Oltáre kostolov smerujú väčšinou na východ. Stabilizačné kamene trigonometrických bodov majú vyrytý rok na južnej strane.

V súčastnosti sa na značenie turistických ciest používa prevažne pásové značenie. Symbolom tohoto značenia je pásová značka rozmerov 100x100 mm tvorená tromi vodorovnými pásmi, z ktorých prostredný je prevedený vedúcou farbou, ktorá charakterizuje značenú cestu. Podľa tohoto pásu značku, prípadne značenú cestu nazývame - napríklad červená. Obidva krajiné pásy sú biele a majú iba upútať pozornosť a zlepšiť viditeľnosť značky. Pri súčasnom priebehu (súbehu) niekoľkých rôznofarebne značených ciest sa vytvárajú viacfarebné značky. Pri náhlej zmene smeru značenej trasy sa používajú šípky ukazujúce v smere zmeny smeru.
Na značenie turistických ciest sa používajú štyri vedúce farby: červená, modrá, zelená a žltá. Ich poradie zodpovedá aj poradiu dôležitosti značených ciest v teréne a je dôsledne dodržiavané aj pri viacfarebných značkách a šípkach. Platné smernice určujú tieto zásady dôležitosti: červená a modrá značka tvorí základnú kostru siete značených turistických ciest. Červená sa používa hlavne pre značenie diaľkových a hrebeňových horských ciest. Zelená a žltá sa používajú pre vedľajšie cesty, žltá predovšetkým pre krátke spojky.

Pásové turistické značenie býva často doplnené tvarovým značením. Symbolom tvarového značenia sú obrazce rôznych tvarov, napríklad štvorce, trojuholníky, kruhy a celá rada ďalších. Tvarové značenie sa používa napríklad pri vyznačení odbočiek do dĺžky 1km od pásového značenia. Symboly majú svoj ustálený tvar a používajú sa pre vyznačenie odbočky ku vrcholu s výhľadom, zrúcanine hradu, studničke alebo prameňu, prípadne inému zaujímavému objektu.

Okrem pásového značenia je ešte používané aj miestne značenie. Toto značenie je určené pre krátke vychádzkové trasy, najčastejšie okruhy v blízkosti veľkých miest, pripadne rekreačných alebo turistických stredísk, kempingov. Symbolom tohoto značenia je štvorec so stranou 100 mm, rozdelený uhlopriečkou na dva trojuholníky, z ktorých horný je vždy farebný a spodný biely.

V okolí kúpeľných stredísk sa používa kúpeľné značenie. Slúži na značenie kúpeľných rehabilitačných okruhov. Symbolom tohoto značenia je štvorec so stranou 100 mm, ktorý je rozdelený štyrmi zvislými rovnako širokými pruhmi. Vnútorné dva pruhy sú prevedené dvoma pestrými farbami a vonkajšie pruhy sú biele. Farebná kombinácia dvoch vnútorných pruhov charakterizuje dĺžku rehabilitačného okruhu a jeho prevýšenie.

Na značenie náučných chodníkov sa používa náučná značka, ktorá je tvorená štvorcom so stranou 100 mm rozdeleným uhlopriečne vedúcim zeleným pruhom. Pri tejto značke sa používa iba zelená farba. V mieste zastávok je na značke číslo, ktoré vyjadruje poradie významného objektu na trase a zodpovedá číslovaniu na informačnej tabuli alebo sprievodcovi po náučnej trase.

Turistické značky sa v teréne umiestňujú na dobre viditeľné miesta. Pri značení v lese na stromy, v skalnatom teréne na skaly (aj na skaly na ceste) a v teréne bez stromov a stĺpov sú značky umiestnené na značkárskych kolíkoch žltej farby zarazených do zeme.

Nepostrádateľným doplnkom turistického značenia sú tabuľky a smerovky.
Tabuľka miestnej orientácie má obdĺžnikový tvar o normalizovaných rozmeroch 330x140 mm s dvoma závesmi slúžiacimi na upevnenie tabuľky. Tabuľka je vyhotovená z plechu. Je určená na označovanoe textačných miest (Miest kde začínajú, končia, prípadne sa križujú, rozchádzajú značené turistické cesty.) a miest so zvýšeným cestovným ruchom (stanice vlakov, autobusov, verejné táboriská), prípadne sa nimi označujú názvy miest v teréne, ktoré majú význam pri orientácii, prípadne sú inak turisticky zaujímavé. Textovú časť tabuľky tvorí názov príslušného miesta, najčastejšie v jednom riadku. Pri názvoch vrcholových miest je pod názvom miesta uvedená aj jeho nadmorská výška. V záhlaví tabuľky je názov organizácie zabezpečujúcej značenie (KST) v prípade pomenovanej cesty je v záhlaví jej názov a názov organizácie sa presunie pod textovú časť. V ľavom spodnom rohu je rok výroby a v pravom evidenčné číslo.

Turistická smerovka je obdĺžnikového tvaru zhotovená z plechu o základných rozmeroch 400x140 mm s pravouhlym hrotom na jednej strane a so závesmi slúžiacimi na upevnenie smerovky.
Na hrote smerovky je vždy symbol príslušnej značenej cesty. Pri pásovom značení pás vo vedúcej farbe značenej cesty, pri miestnom značení symbol miestnej značky, atď.
Úlohov smeroviek je informovať o smere a vzdialenostiach vybraných turistických miest na značenej trase.
Textová časť smerovky pásového značenia je najčastejšie tvorená záhlavím, v ktorom je názov organizácie zabezpečujúcej značenie (KST), názvom textačného miesta vedľa ktorého je uvedený údaj o vzdialenosti (u nás sa vzdialenosť uvádza v hodinách, včechách v kilometroch). V ľavom spodnom rohu je rok výroby a v pravom rohu je evidenčné číslo.

Turistické smerovky a tabuľky miestnej orientácie sa umiestňujú na značkárske smerovníky. Základom značkárskeho smerovníka je oceľová rúra dĺžky 3 800 mm, ktorá má na spodnom konci prizváranú pätku zaistujúcu smerovník v zemi (v hĺbke 500 - 600 mm) proti vyvráteniu. Na vrchnom konci rúry je pripevnená kruhová strieška. V konečnej úprave je rúra smerovníka natretá na žlto, vrchná strana striešky na červeno a spodná na bielo. Smerovky a tabuľky sa na smerovník pripevňujú pomocou špeciálnych rúrových držiakov umožňujúcich ich natočenie do požadovaného smeru.

Naväzuje na článok " Zálesácka abeceda I."

Zdroj: Roman Valigura
Prevzaté z http://www.johny.hucul.sk