obrazok
obrazok
obrazok   obrazok
obrazok
Chodníky v OSAde


Prihlásenie
Súkromné správy
WEBmail
Napíšte nám
Fórum
Fotogaléria
Návštevná kniha
Úschovňa súborov
Odporučte nás
Podporte nás


Zaslať článok
Archív článkov
Témy článkov
K stiahnutiu
Kalendár akcií
Banner k stiahnutiu


Vyhľadávanie
WEBové odkazy
Vyhľadávač spojov
Mapa sveta


Mapa stránky
Zoznam OSAdníkov
Štatistiky OSAdy
Otázky a odpovede
Kalendár akcií
február 2023
  1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28  

Iné actions
Meniny
Narodky
Oslavy
Vander
Zo zvadiel
Oznámiť udalosť! Oznámiť udalosť!
Úschovňa súborov
Tvoja zložka ( upload/ ) neexistuje. Choď TU a vytvor si svoj ukladací adresár!
:: Póčo :.
Počasie Košice
obrazok Vandre: Zimné dobrodružstvo
obrazok
Publikované: Sobota, 17.11. 2007 - 00:00:00 Od: Kidak
Polienko z potuliek a vandrov V Slovaku Možno pri čítaní tohto príbehu nadobudnete pocit, že autor si máličko pomohol fantáziou. Vedzte však, že ak sa dej bude v nejakých detailoch líšiť od skutočnosti, je to len preto, že od udalosti pretieklo veľa vody...


Bol február 1992, deň presne neviem, všade kopa snehu, teplo odetí ľudkovia, čas keď zima vrcholí. Ja som v tom čase zarezával prvé mesiace v základnej vojenskej službe na útvare v Michalovciach spolu s kamarátom Helmutom. A samozrejme s Kepom. Ten už mal pred nami rok náskok, čo sa miestami nezaobišlo bez demonštrácie moci, mazák kontra holub. Nikdy to samozrejme nepresiahlo hranice sarkazmu, veď sme boli kamaráti vtedy, tak ako i dnes. Už ani neviem začo sme s Helmutom dostali opušťáky, no naša radosť bola nekonečná, nie ako Kepova, pre ktorého bol opušťák už len rutina. Keďže ani jeden z nás v tom čase nebol zaťažený partnerskými povinnosťami bolo len prirodzeným vývojom situácie, že sme skončili na vandri, ktorý nám posledné mesiace tak chýbal. Tak sme sa ešte v prvý deň slobody všetci traja stretli pred obedom na vlakovej stanici v rodných Košiciach, kde sa k nám pridal aj kamarát Gene. Práve on sa nám na outdoorovom vytržení postaral o podstatný kus zábavy, no aj adrenalínu. Ale všetko poporiadku.

Cesta do Margecian a odtiaľ do Dobšinskej ľadovej jaskyne v národnej prírodnej rezervácii Slovenský raj ubehla štandardne. Štandardne prebehlo aj občerstvenie v miestnom pohostinstve. Posilnení slaninkou, pivkom a nejakou ,,zelenou“ sa štvorka v povznesenej nálade vydala po asfaltke smer Havrania skala. Noha míňa nohu, v dvojstupe. Veselé vtipkovanie, staré historky o všeličom aj tie aktuálne o vojenčine, jednoducho pohoda. Ani sme nezaregistrovali prichádzajúce auto spoza našich chrbtov, až keď z našej úrovne začal vodič brzdiť ako z akčného filmu. Staršia Lada neurčitej farby. Čumíme, že čo?! Vystúpili dvaja chlapi v civile, kráčajú k nám. My stojíme s rukami vo vreckách a tak povediac v rozpakoch...

„Kriminálna polícia, vaše občianske preukazy!“ Mierne zaskočení začíname poslušne loviť vo vreckách a batohoch naše doklady, konkrétne ja, Helmut a Kepo. Gene na nás zazerá akoby sa na nás hneval a potom zrúkne: „Nič im nedávajte!“ Otočí sa k prišelcom a pokračuje: „A vy mi prosím ukážte vaše služobné preukazy, až tak uvidíte tie naše!“ Stvrdol som ako poleno na dvore a podľa výrazu v tvári aj Kepo s Helmutom. Všelijako len nie šťastne vyzerali zaraz aj obaja kriminalisti, no služobné postupy sú na to, aby sa dodržovali a tak sa chtiac-nechtiac zalovilo vo vreckách na opačnej strane barikády. Z úškrnom v tvári nám s preukazmi zamávali pred očami a už im miznú vo vrecku saka. My naopak, opäť hľadáme tie naše, keď v tom Gene znova ,,milým“ hlasom v štýle Louisa Funesa zaškrieka: „No, neviem ako moji kámoši, ale ja by som si rád tie vaše papiere prezrel podrobnejšie.“

Ak som pred chvíľou reinkarnoval na poleno z dvora, teraz som sa túžil prebrať zo zlého sna. Najlepšie niekde v bezpečných kasárňach, ktoré som skoro ráno tak nadšene, no nezmyselne opúšťal. Adrenalín stúpal k oblakom všetkým prítomným s výnimkou Geneho. Tú jeho chladnokrvnosť, či trúfalosť nepochopím dodnes. Fakt je ale ten, že dvaja tajní, síce s ľadovým pohľadom zabodnutým do Geneho, ale opakovane siahli po svojich preukazoch a verte či nie, dali ich tomu diletantovi do ruky. Ten si ich študoval ako nejaký buletin z cestovnej kancelárie a dával si načas. Myslel som že tam v tej chvíli umriem, skoro som si to prial. Nakoniec im preukazy po celej večnosti vrátil, otočil sa k nám a vraví: „Sú to fakt poliši, môžete im ukázať doklady“. Ani neviem ako, ale ten môj som mal v ruke v zlomku sekundy, tak isto Kepo s Helmutom a podávame ich skoro vďačne dvojici tajných, len nech to je všetko čo najskôr za nami. Keď tí pochopili, že nemajú v rukách občianske preukazy ale vojenské knižky (s výnimkou Geneho, ten už mal vojenčinu za sebou), naviac s pečiatkou a dátumom z toho dňa dokazujúceho že sme kasárne opustili len dnes ráno, sklamane nám ich vrátili a situácia sa výrazne ukľudnila. Nakoniec vysvitlo, že polícia ma v tejto lokalite už druhý týždeň problém s bandou vlámačov, ktorá tu pustoší chatové osady a na nás im dala tip milá krčmárka z hostinca v Dobšinskej ľadovej jaskyni, ktorej sme ako jedni z mála v ten deň robili tržbu. No, asi naše po vojensky vyholené hlavy pôsobili skôr kriminálne, možno si len horlivejšie plnila občiansku povinnosť, alebo bola zlomyseľná, neviem, postarala sa nám však spolu s Genem o originálny zážitok.

Opäť sme osameli, tep nám klesol na normál a my sme pokračovali vo vandrovke. Značka nás zviedla z asfaltu na lesnú cestu, začalo stúpanie a po nejakých dvoch hodinách treku sme dosiahli vrchol Havranej skaly. Niečo do žalúdka, rum do čaju, pár fotiek na pamiatku. Cesta dolu k Malému Zajfu z Havranej skaly ubehla aj napriek hlbokému snehu rýchlo. Malý Zajf...to miesto isto pozná mnoho vandrákov. Je tam pri potoku dodnes veľký senník, kde sa uchýlil už nejeden tulák. Zopár z tých čo o ňom vedia, poznajú od neho aj veľmi efektívnu skratku na Krvavý zrub, pre iných známi aj Červený zrub, alebo len jednoducho Krvák. Ja s Kepom som ňou dovtedy išiel len raz, v lete. Naši ďalší dvaja partneri ani raz. Keďže sa už stmievalo a dobrodružstva som mal na ten deň až až, bol som zato, aby sme šli na istotu, teda cez Veľký Zajf. Iný názor na vec mal náš kamarát Kepo. O tri hodiny neskôr by som ho kamarátom rozhodne nenazval...

Smer od senníka udal pravdepodobne správny, ale tam jeho prínos pre skupinu skončil. Tak sme sa o hodinu ocitli v tme, niekde na hrebeni (s dôrazom na ,,niekde“), bez nejakej konkrétnej predstavy ktorým smerom je náš vytúžený zrub. Každá lesná cesta sa nám zdala tá správna, každý väčší strom ako ten pravý - orientačný. Druhá hodina, teraz už zjavne blúdenia, bola už chtiac-nechtiac o nervozite, ale tvárili sme sa akože sme nad vecou, akože pohoda a tak. No tvárili sme sa tak len ja, Kepo a Helmut. Gene veru nie. Bol z nás najstarší, najväčší, ale v danej chvíli aj najvyľakanejší. Asi aj preto, že s trampovaním nemal skoro žiadne skúsenosti. Nieže by sme my mali nejaké obrovské, ale predsa len sme už čo to pochodili. Bol skoro spln, nebo čistučké, zimná obloha žiarila v plnej sile. Kto šliapal sneh v noci v takom počasí, vie o čom je reč. Síce som polárny deň na vlastnej koži nezažil, ale predstavujem si ho nejako takto, teda v jeho nočných hodinách. Je zvláštne vidieť vlastné telo vrhať tieň vďaka mesiacu. Pravdepodobne toto nezvyčajné šero bolo dôvodom prečo sme si všimli stopy v snehu po nejakom zvierati. Niekto ,,odborným“ okom usúdil, že to bol rys, iný, že vlk, ďalší, že medveď to nie je a také reči okolo toho. Len Gene stále nič nehovoril.

Potom sme narazili na stopy od ľudí. Tak sme sa vydali po nich s myšlienkou, že sú to vandráci, čo tiež idú na zrub. Veď kto iný, no nie? Ale keď sme po čase došli na povedomú čistinku a našli povedomé ohorky z cigariet, došlo nám, že sme len krúžili dookola. Sklamanie sa miešalo s pobavením, no v Geneho správaní už bolo badať náznaky hystérie. A po mojej nešťastnej poznámke myslenej žartom, že ak nechceme zamrznúť musíme šliapať do svitania, Geneho hystéria prepukla naplno. Racionálne uvažovanie ho opustilo nadobro a my traja sme sa radšej dívali pod nohy ako do jeho vyľakaných vlhkých očí.

Tretia hodina blúdenia v mrazivom lese už bola za nami, keď si niekto z nás všimol na strome pri fiktívnom chodníku modrú turistickú značku. V tom momente mi bolo jasné a predpokladám, že aj znovukamarátovi Kepovi, kde sme a že dnes prespíme na vytúženom zrube. Po tom, čo sme to vysvetlili aj ničneveriacemu Genemu a oslávili to rumom priamo z fľaše, za nejakú polhodinku sa založil oheň v piecke a Gene bol zase ten náš Gene, ako sme ho poznali.

Zbytok našich zážitkov z tohto vandru opisovať nebudem. Aj keď sme si to naplno užívali až do konca, ničím výnimočným sa nelíšia od tých, ktoré trampi zažívajú na svojich potulkách a pre ktoré brúsia podrážky svojich topánok. Akurát spomeniem akou sladkou iróniou bolo, že v tom čase tam už modrá značka defacto nemala byť, nakoľko bola niekoľko rokov zrušená správou parku. Tá naša vlastne bola len šťastný pozostatok z minulosti, ktorý nám tak pomohol. A tak, ako sa vraví: ,,Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“ Preto keď to rekapitulujem dnes, keď mi ťahá na štyridsiatku a keď párkrát v roku zabivakujem aj na snehu, s istotou viem, že by som už v podobnom prípade nespanikáril, ako vtedy, keď mi bolo sotva devätnásť.

Nakoniec, ak mi dovolíte, chcem pozdraviť kamarátov Helmuta a Geneho, ak by náhodou čítali tieto riadky s odkazom, že si na nich občas pri pive, alebo na vandri spomeniem...

Ahoj!

Kiďak.

 
Súvisiace odkazy
· Hľadaj v téme Polienko z potuliek a vandrov
· Hľadaj v článkoch od autora: Kidak


Najčítanejší článok na tému Polienko z potuliek a vandrov:
6 nocí v hamace aneb Slanské vrchy 2013

Hodnotenie článku
Priemerné hodnotenie: 4.66
Hlasov: 3

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti

 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

Zdieľať na FB
"Zimné dobrodružstvo" | Prihlásiť/Registrovať | 3 komentárov | Hľadať v diskusii
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

Ako anonymný užívateľ nemôžete posielať komentáre, prosíme zaregistrujte sa

Re: Zimné dobrodružstvo (Hodnotenie: 0)
Od: Anonym - Sobota, 17.11. 2007 - 17:36:13
Jejeeeej, mile prekvapenie takto si po rokoch zaspominat. Dobre som sa pobavil, dufam, ze v pisani budes pokracovat. Odpustim Ti aj tych par hrubiek ;-))
Kepo

Re: Zimné dobrodružstvo (Hodnotenie: 1)
Od: DAdy - Nedeľa, 18.11. 2007 - 22:02:18
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu) http://dady.nfo.sk
odpustime mu aj to, ze Slovensky raj nie je rezervacia, ale dnes narodny park (od 1988), vtedy CHKO (od 1964)...
inak cesta na Krvak v noci, ked to clovek nepozna dobre ani cez leto je zaujimava... aspon odvtedy ako tam zrusili znacky; hoci netusim, v ktorych miestach ste sa mohli zamotat do kruhu; ale na take veci sa dobre spomina, zeby som napisal ako sme niekedy okolo roku 1990-1 ? isli s Harrym a Ciernym na Pratanie raja ?
Re: Zimné dobrodružstvo (Hodnotenie: 1)
Od: kepo (kepo@osadnici.com) - Pondelok, 19.11. 2007 - 07:33:20
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu) http://osadnici.com
 
Napíš, napíš, tu sa potešíme KAŽDÉMU článočku... ;-)
obrazok
OSAdníci.com
Powered by United Nuke
obrazok
obrazok obrazok ClankyOSAdne ForumK stiahnutiuPrihlasenienapis nam