Len tak si sedieť pri ohni, poťahovať z cigaretky, popíjať horúci čaj a preberať témy minulé, súčasné i budúce, zaspievať si nejakú tú svoju obľúbenú trampskú pieseň . Popritom počúvať rytmický zvuk kvapiek padajúcich z nádherných cencúľov priamo do predpripravených ešusov a v pozadí hukot víchrice rozbíjajúcej si hlavičku medzi zimou praskajúcimi stromami... Čo viac si človek môže priať v decembrový podvečer?
Neskorším ranným vlakom sme sa s Nastenkou a Palynom vybrali smerom na Ružín. Obaja sa trošku poľutovali, nakoľko skoro do ranných hodín oslavovali s kolegami z práce, ale vôbec im to nevadilo pri ochutnávaní čerešňového destilátu. V Ťahanohaviciach nám Zuzka dohodila do vlaku „guitar" a o chvíľku v Kysaku pristúpila „koňárka" Mirka.
Vypadli sme z vlaku na zastávke Ružín, skratkou k vode a pomalým, stopárskym krokom sme popri Salaši vykračovali údolím Malého Ružínka. Neveľmi som dôveroval Palynovým schopnostiam nájsť Veľkú jaskyňu, ale čuduj sa svete, trafil hneď na prvý pokus. I keď sme najprv dievky prehovorili, že miesto kde spíme je malá jaskynka, ukrytá v zemi pár metrov pod Veľkou jaskyňou.
Naložili sme ohník, navarili čaj, Palyno si išiel pospať, a o chvíľu dorazil Kiďák. Ten vyrazil vonku už v piatok, sám, z Košickej Belej. Prespal niekde na Potlachovisku na Siveckých lúkach a cez Sivec dorazil k jaskyni. Pokecali sme si, čo pozažíval, ukázal nám foto, všetci sme sa bavili.
Dobrá nálada sa nás držala do neskorých nočných hodín. Varili sme mäsko, čaj s destilátmi, spievali sme trampské piesne i vlastné bluesové songy, viedli siahodlhé rozhovory, spomínali kamarátov a čojaviemčoešte. Zábava trvala do neskorých nočných hodín, až kým nás nezmohla a všetci sme sa vybrali políhať si na svoje vopred pripravené fleky.
Prvý vstali Kiďák (ako inak) s Mirkou, ja som si počkal, kým som nepočul praskať oheň, potom som pomaličky poobíjal ľad zo spacáka a pridal sa k nim. Niečo sme zhltli, čaj, káva ... a pomalé balenie. Nastenka to mala sťažené, nakoľko pri večernom hľadaní cukru porozťahovala svoje veci po celej jaskyni.
Palyno s Mirkou sa rozhodli, že sa vyberú na skorší vlak spiatočnou cestou, zvyšná trojka sme vykročili smerom k Igorovej krčmičke vo Veľkom Londýne.
> Vyšliapali sme kolmo hore, na kopec Galová. To akoby sme sa ocitli v inom, rozprávkovom svete. Všetko biele, fujavica, no prosto nádhera. Prešli sme cez Pokryvy na Vysoký vrch, kde sme sa občerstvili kompótom. Niekde cestou na Prielohy sa nám podarilo odbočiť z chodníka, nakoľko v lese makali drevorubači, ale vzhľadom na to, že šéfom skupiny bol Kiďák, zostáva zarážajúce, že to bolo minimálne a jediné zablúdenie počas našej cesty. Kid sa zamaskoval jedľovou čačinou (vraj ju bral domov na Vianoce) a Nastenka imelom. Z Prieloh je to do Londýna už len chvíľa, brutálne z kopca.
V životě jsem neviděl tolik suchých hub jak v neděli. Igor mal ešte zatvorené. Dali sme mu šancu napraviť to (jedna cigaretka), ale nestihol. Museli sme sa na kofolu vybrať k Starej mame. Najedli sme sa, podebatovali, poohovárali koho sa len dalo, plánovali ďalšie akcie a napokon sa vybrali na vlak smerom do metropoly východného Slovenska...
Poznámka: Ďalšie fotografie z vandru si môžete pozrieť vo fotogalérii.
