Začalo sa to tak, že pre železničnú výluku v Plavči, som vander skoro nestihol. Vlak z Varšavy, ktorý ide cez Prešov do Kysaku síce do Kysaku ako obyčajne išiel, ale pre tú výluku tentoraz cez Poprad. Na to som však prišiel na prešovskej stanici 30 minút pred odchodom spoja z Kysaku do Malej Lodiny. So studenými kropajami potu na čele som mobilom zalarmoval svoju manželku, ktorá v tej chvíli nakupovala kdesi v Kauflande, aby ma do Kysaku hodila autom.

            Keď som už sedel v aute, minúty utekali ako divé. Na kysackú stanicu som dorazil v kúdole prachu, vytiahol som s kufra usku a bežal na perón. Práve prichádzal vlak. Uvidel som Kiďáka s Dominikom, krátko sme sa pozdravili a hneď sme nastúpili. V tej chvíli som mal po strese.

            V Malom Londýne sme boli o pár minút. Vystúpili sme z vlaku a pohľad na čerstvo sa zelenajúce okolité kopce zaliate mäkkým svetlom zapadajúceho slnka, nás okamžite presvedčili o skutočnosti, že sa začína pekný vander.

            Prvou našou úlohou bolo zistiť, či krčma je už po rekonštrukcii v prevádzke. Úlohu sme splnili na jednotku a po jednom čapovanom Zubrovi sme situáciu zhodnotili tak, že krčma otvorená je. Potom Kiďák predostrel plán pochodu na Roháčku, odniesli sme prázdne poháre a vykročili na modrú značku smerom na Hornádske lúky. Musím priznať, že touto trasou sa k Dvom boroviciam ide ľahšie.

            Asi po hodine sme dorazili na rázcestie, kde sa modrá značka križuje so žltou. Na moje prekvapenie sa to tam nevolalo Hornádske lúky, ale Malolodinské lúky. Na tom však nezáleží. Na prvý pohľad ma očarila lúka s rozkvitnutými žltými prvosienkami. Také množstvo pokope som ešte nevidel. Určite z nich mali radosť aj ľudia, čo tam práve upratovali akúsi chatu.

            O chvíľu sme sa dovalili na „Špegov" flek. Je to veľmi pekné miesto, podobné ako Dve borovice, iba trochu menšie. Na kráse mu to však neberie a jeho veľkou výhodou je, že po vodu netreba chodiť ďaleko. Dominik rozložil oheň, my s Kiďákom sem rozložili ešusy a žrádlo a začala večera.

            Po večeri Kiďák rozložil stan a odtiahol sa Dominikom na spánok. Ja som ešte posedel pri ohni, no potom aj mňa premohli driemoty. Zaliezol som do spacáka, zahodil sa celtou a spokojne som zaspal.

            Ráno bolo na lúke trochu bielo, lebo teplota bola okolo nuly. Celta sa mi zdala nejaká tuhá, tak som radšej vyliezol z pelechu a trochu sa prešiel po okolí. Videl som slnko predierajúce sa pomedzi ešte pomerne holé stromy a stádo laní. Nazbieral som trochu dreva, ale keďže Kiďákovci ešte spali, s rozkladaním ohňa som sa príliš neponáhľal. A to bolo moje šťastie. Kidák mi totiž neskôr povedal, že keď ma Dominik ráno počul šramotiť okolo ohniska, robil si veľké starosti, či náhodou nebudem robiť oheň. Nerobil som a tak som sa vyhol generačnému konfliktu, lebo rozkladať oheň bola Dominikova výsada.

            Po raňajkách sme zbalili bágle a dali sa ďalej po žltej značke smerom na Klenov. Šlo to trochu do kopca, ale na Bystrej sa to na modrej značke pekne zrovnalo na príjemnú prechádzku. Keď sme prechádzali pásmom s enormným výskytom lesných mravenísk, Kiďák nás povzbudzoval strašidelným rozprávaním o pätnásťcentimetrových mravcoch útočných, ktoré dokážu zabiť väčšie zviera a niekedy aj človeka. Dominik mal k tomu zjavne veľa otázok, no mňa upokojila skutočnosť, že takéto tvory žijú najbližšie v Afrike.

            Dedinka Klenov je učupená v malej dolinke pod cestou vedúcou z Prešova do Margecian. Očarila nás tak, že v nás vyvolala prudké rozhodnutie navštíviť miestnu krčmu a zvlažiť sa nejakým oroseným tajomstvom. Poľom sme teda zošli z lesa do dediny. Po starej ceste vysypanej macadamom a zaliatom smolou, sme sa v pote dňa vydali do miestneho pohostinstva.

            Idúc po tej kamennej ceste som si pripadal ako nový učiteľ, čo po vojne prichádza na svoje nové pôsobisko. Družstevný dvor, amplión dedinského rozhlasu zo stĺpa visiaci na drôtoch, žihľava okolo cesty. Po ľavej strane budova, čo vyzerá ako škola, ktorú práve opustili Nemci. Pekné miesto. Na tom peknom mieste však krčma bola zatvorená a tak sme si pred obchodom trochu posedeli pri nejakom tom „lahváči" a pohli sme sa na Roháčku.

            Tu to už išlo do kopca hodnú chvíľu. Kiďák však nahodil svoje tempo a chvíľami sa nám strácal v ohyboch chodníka medzi stromami. To ho zmohlo tak, že sa v priesmyku pod Roháčkou musel zastaviť, urobiť krátky oheň a regulérne sa naobedovať. To sa koniec koncov pridalo každému.

            Na Roháčke toho veľa nevidieť. Zapísali sme sa do knihy návštev a pohli sme sa ďalej na krátku odbočku k Čiernej hore. Tam sme si oddýchli pri soche Madony a kochali sme sa pohľadom na široké okolie Prešova, ktorému dominovali Veľká a Malá stráž a šarišský hradný vrch.

            No a potom sa začala pravidelná etapa vandrov, ktorá sa nazýva Kiďákovými skratkami. Od Madony nás viedol prudko dole strmým kopcom smerom, kde cítil závan Skaly. Strmý svah plný skál, vývratov, polámaných kmeňov a haluzí, bol tým najlepším miestom, ktorý nás presvedčil o tom, že ideme správne. Po pol hodine riadnej „rasoviny" bola morálka mužstva otrasená. Dominikovi sa v očiach zjavili slzy, ale som presvedčený, že to boli slzy odhodlania a statočnosti, čo tomu mladému mužovi dodávali odvahu ísť ďalej. Dokonca odmietal Kiďákove ponuky, že mu ponesie bágel.

            Kiďáka som potom na chvíľu stratil z dohľadu a čakal som na Dominika. Kida sme našli dole sedieť na pni, ako vťahuje vietor a vetrí Skalu. Zažmurkal očami akože sorry a pohol sa ďalej smerom do doliny.

            Na tomto mieste chcem vyvrátiť všetky štvavé a ničím nepodložené tvrdenia bulvárnej tlače, že Kiďákove skratky majú charakter bezcieľneho blúdenia individuí s pochybnou psychickou stabilitou. Kiďo trafil na Skalu bez akéhokoľvek odbočenia od kolmice, ktorú vytýčil pri Madone neďaleko Roháčky. S istotou rovnajúcej sa pravdepodobnosti nás bez zaváhania priviedol na Skalu. To, že nás tam priviedol v takom stave, že sme chvíľu neboli schopní urobiť oheň, tu radšej spomínať nebudem.

            Po chvíli sa však všetko zmenilo. Dominikovi sa vrátila reč, ja som zlomil a odhodil barly a Kiďák urobil večeru. Mali sme kávu, mali sme grog, hrali sme karty a neviem, či sme nešli spať, ešte keď bolo vidno.

 
            Na druhý deň sme sa dotrúsili do Margecian, kde sme Pod gaštanom dali nejaké to pivo a zopár partičiek Červeného kráľa. Na obed prišiel autobus a ja som sa s Kiďákovcami rozlúčil. Bol to nádherný vander.

P.S.: To pivo som neskôr v autobuse prudko oľutoval. Môj močový mechúr hrozil katastrofou, tak som niekde pred Radaticami požiadal šoféra, aby zastavil. Ten sa len usmial a radšej tak urobil. K cestovnému lístku mi pred cestou účtoval aj za bágel, tak som to bral ako poplatok za WC.

Ahojte, Bobeš.