A je tu koniec prázdnin! Deti rumádzgajú, rodičia jasajú! Tak to bolo aj tento január, keď po troch týždňoch rozlenivené deti opäť nastupovali do školy. Výnimkou nebol ani môj synátor a keďže vypadol zo zabehnutého režimu, už dva dni vopred sme sa začali chystať na návrat do školskej lavice.
A nastal pondelok po prázdninách. Ráno rozospatá som pripravila raňajky a desiatu a keďže sa môj predpoklad o nestíhaní naplnil, desiatu som mu aj balila do tašky. No a vtedy mi napadlo, že na značkovom ruksaku ( nebudem robiť reklamu ) funguje už len jeden zips.
A tak som si nekusla do jazyka a pripomenula dieťaťu, nech si ho pri balení v škole zapína s citom. To isté sa opakovalo ešte pri obúvaní a pri odchode som to prízvukovala tretíkrát. No proste niekedy som isto ako Monika (bohužiaľ nie Belucci) z priateľov, ale kto mňa a môjho synčeka v tomto príbehu spozná, tak vie prečo. Na obed zvoní telefón a volá babka ( býva blízko pri škole ), že ide pre vnuka, lebo sa mu pokazil ruksak, tak mu berie náhradný, aby sa mohol zbaliť, tak nech ho tak skoro nečakám. Nešpecifikovala bližšie chybu, ale mne to bolo jasné. Zips bol v keli. Prehltla som, veď nič nové pod slnkom.
Druhý deň. Ráno, čo sa chystania týka, je už lepšie, ale dnes máme aj tréning, takže iný problém. Dva ruksaky, ani jeden nikde nezabudnúť a aby toho ešte nebolo dosť, pridávam 12 eur na vyplatenie tréningu. A opäť upozorňujem, vyratúvam možné nástrahy, pripomínam konverzný kurz, že tá peňaženka má dnes obzvlášť svoju cenu (cenu má vždy, lebo je v nej čipová karta na MHD).
Poobede nikto nevolá, takže predpokladám, že všetko ide ako po masle. K večeru prichádza vytúžené dieťa domov. Výraz tváre niečo prezrádza. Niečo strašné. ,,Asi som stratil peňaženku!" Asi, to slovíčko ma mierne rozčertilo... ,,Kedy? Ako? Kde si ju mal?", chrlím otázky. Pomaly sme sa prepracovali k tomu, že nebola odložená tam, kde ju mamka Monika vždy dáva a tak sa s veľkou pravdepodobnosťou dostala do rúk vreckárom. No čo už. Aspoň, že po tréningu, keď už bol vyplatený, pomyslela som si. Ale nie, veľmi som sa mýlila, tréning niekto zabudol vyplatiť. Takže zrátavame straty: peňaženka ( tento školský rok druhá), čipová karta ( druhá, ale nie tento školský rok, našťastie), no a nešťastných 12 eur. To už sa mi nepodarilo prehltnúť a po ukľudnení a dôkladnom uvážení nastupuje trest.
Tretí deň. Ráno syn vyštartoval bez frflania a celkom rýchlo, ale so starým ruksakom, bez peňaženky a čipovej karty a mamka Monika po chvíli za ním na DP vybavovať novú kartu. Ešteže dnešná moderná doba a neviditeľná modrá sféra umožňujú preniesť aspoň kredit, takže strata je o niečo nižšia a menej bolestivá.
A tak pre všetkých, čo majú deti, ale aj bezdetných: NEVYRASTÚ Z TOHO! Zábudlivci budú stále zabúdať, rojkovia ostanú rojkovia a pomalí budú ešte pomalší. Ale prečo mám ja tri v jednom??? No čo už, hlavne, že sme zdraví!
