Na minuloročný mikulášsky vander som si musel privstať. S Kiďakovcami som bol totiž  dohodnutý, že v Košiciach  stihnem sobotný autobus s odchodom 7.21 do Košickej Belej. A keďže v Prešove máme v poslednom čase akési slabšie kone (už to nie je Prešov čo býval), musel som sa spoľahnúť na vlak. Najmä ma ten o 5.32, lebo všetky ďalšie meškajú kvôli bizónom pasúcim sa na koľajniciach.

A tak som sa o pol šiestej ráno, bezprízorne zívajúc a úplne sám, ponevieral po peróne prešovskej malej stanice. Ako som sa tak ponevieral a postupne sa v chladnom ráne preberal, neomylný inštinkt stopára zdedený po najstarších pravekých lovcoch mi napovedal, že tam nie som sám. Jasne som všetkými zmyslami na sebe cítil uprený pohľad prichádzajúci z rannej temnoty. Pekelne som sa sústredil a pomalými pohybmi hlavy som sa pozorne rozhliadal okolo seba. Hľadal som pár blčiacich očí, spolovice meravo privretých. V diaľke som počul prichádzajúci vlak, ale ani približujúce sa dunenie ma neprinútilo zľaviť z pozornosti. Vtom som ju uvidel. Na kolejích stála (blízko pri výhybke) - mačka.

Tá potvora nepohnute sedela na koľajnici a uprene na mňa vyvaľovala svoje zelené očiská. Vlak sa blížil čoraz viac, ale mačke to zjavne neprekážalo. Len na mňa pozerala a pozerala. Nuž tak som si povedal, že aj ja sa na ňu budem pozerať. Koniec koncov, v minulosti som absolvoval školenie, ako sa pri komunikácii pozerať niekomu nepohnute do očí a neodvracať pohľad. Chcel som mačku vyskúšať, koľko vydrží.

Vlak sa stále približoval a my sme si s mačkou strnulo pozerali do očí. Keď sa vlak priblížil asi tak na 50 metrov, slušným a pokojným hlasom som mačke povedal, že prichádza vlak. Mačka nič. Ďalej sa mi pozerala so očí. Skúsil som to trochu ráznejšie s  upozornením, že ak nezíde z tej koľajnice, vlak ju zabije. To už vlak so škrípajúcimi brzdovými zdržami  nebol ďalej ako 20 metrov.  A  mačka znova nič. Pri desiatich metroch som zakričal „šic" a prudkým pohybom ruky som sa snažil mačku odplašiť. No mačka nič. Sedí a čumí na mňa.

V tej chvíli sa mi v myli bleskovo začali rodiť scény z nového filmu Prešovský masaker motorovým vlakom. Jasne som si uvedomoval, že  takáto mačacia pašteka mi na ráno neurobí dobre a  v duchu som si predstavil počerných pracovníkov z VPP ako statočne z peróna umývajú moju šabľu. Lenže mačka stále nič. Sústredene mi hľadela do okuliarov a ani sa nepohla. Až keď sa vlak k nej priblížil na 5 metrov, odskočila z koľajnice a pritlačila sa k päte peróna.

Existujú dve vysvetlenia takéhoto správania mačky. Buď absolvovala lepšie školenie ako ja a chcela ma dostať, alebo bola načisto hluchá a z koľajnice ju zmietla vlna vzduchu, ktorú pred sebou tlačila lokomotíva.

To ešte nie je všetko. Medzi koľajnicou a perónom je asi tak pol metrová vzdialenosť a mačka musela celým svojím bytím vnímať duniace a škrípajúce oceľové kolesá, ktoré sa jej odvaľovali vedľa hlavy, pokým vlak nezastavil. Ak by sa toto prihodilo mne, určite by som musel absolvovať skupinovú terapiu.

Mačku som mal za hotovú, no napriek tomu som ešte chvíľu nemohol odtrhnúť oči z miesta, kde mi pod perónom zmizla z dohľadu. Vtom sa však mačka vymrštila a pružne doskočila na perón. V nasledujúcom okamihu mi bolo jasné, že skupinovú terapiu bude potrebovať ona. V nesúvislých kruhoch začala zmätene pobehovať po nástupišti a po zabsolvovaní niekoľkých kôl sa vyrútila priamo na mňa. Ja som po celý ten čas stál na tom istom mieste a teraz som očakával, že mi tá zdivená mačka prebehne rovno cez hlavu a bude v priamom smere utekať a utekať ako Forrest Gamp. V poslednej chvíli však riadeným šmykom uhla nabok a zmizla medzi blízkymi domami. Legenda hovorí, že si to neskôr vraj hodila...

No a teraz, keď máme najdramatickejšiu časť vandru za sebou stačí povedať, že potom sme s Kiďakovcami vyšli na folkmarskú skalu, prenocovali v  lese a na druhý deň sme sa vrátili z vandru domov.

Alebo, žeby som to ešte nejako dopísal? Predsa len, Kiďo chcel ten článok a tak. Toľko sa naprosil, nažiadal, navyhrážal, nahrozil... A sľúbil som to. Dokonca som sám požiadal, aby ma vymazal zo svojho telefónu, ak článok nenapíšem... Dobre, tak ideme ďalej. 

Keďže som stihol nastúpiť do toho vlaku smrti, mal som v Košiciach dostatok času úspešne sa dočkať Kiďakovho  a o niekoľko minút aj Zuzkinho príchodu. Nastúpili sme do autobusu na Košickú Belú (či kam to išiel) a boli sme na vandri.

Keď sme vystúpili pri hoteli Sivec, na zastávke nás ovanula riadna kosa. Po krátkych raňajkách zaliatych horúcim čajom, ktorý Kiďo priniesol v termoske, sme sa pobrali na cestu. Za ružínskym mostom sme sa napojili na žltú značku a o nejakú tú chvíľu už bolo celkom teplo.

Chodník vyzeral tak, že po ňom asi veľa ľudí nechodí. Na niektorých miestach sme značky museli doslova hľadať. Zuzka viedla cestovný rozhovor, takže sme sa ani nenazdali a už sme míňali Gregorov prameň. Tu značka viedla strmo do kopca, ale čoskoro zahla doprava a viedla nás po vrstevnici okolo Predlipového vrchu.

Počasie bolo sychravé a chladné. Chuchvalce mrakov sa prevaľovali po okolitých kopcoch a my sme sa už dávnu rozlúčili s možnosťou krásnej vyhliadky z Folkmarskej skaly na Kojšovu hoľu. Nádej však zomiera posledná a  tak sme odhodlane kráčali ďalej.

Na utešenej čistinke, pod mohutným smrekom, spravili sme si prestávku na obed. Oddych prišiel práve vhod. Zo stromov kvapkala voda vyzrážaná z hmly. Obďaleč sme našli pomník, ktorý informoval, že na týchto miestach sa v štyridsiatom štvrtom schádzali sovietski a naši partizáni. Na túto tému sa rozprúdila debata, pričom sa niektorým účastníkom  vandru zdala zaujímavou informácia, že hrdinskí sovietski partizáni boli v skutočnosti vycvičení agenti NKVD, ktorí mali okrem diverznej protinemeckej činnosti na našom území pripraviť pôdu na povojnové prevzatie moci komunistami.

Na Folkmarskú skalu potom bol už len kúsok. Čím vyššie sme stúpali, tým boli stromy belšie. Nie od snehu (lebo po tom nebolo ani chýru ani slychu), ale od námrazy. Hore na skale už bol porast načisto biely. Urobili sme si zopár fotiek, popozerali sa po okolí, ale Kojšovsku sme nevideli. Skrývali ju ťažké sivé mraky.

Nezostávalo nám nič iné, len sa pohnúť ďalej. Po žltej sme zbehli do sedla Zemička a po Kiďovom uistení, že je to už blízko, sme po zelenej opäť vykročili hore kopcom. Sľuboval krásne skaly, ktoré objavil na jednej zo svojich cyklociest. Tešili sme sa. A  tak sme išli a išli, ako ovečky za bačom.

Po nejakej polhodine sme boli tam. Päť skalných turní z ničoho nič uprostred lesa. Tréningový raj horolezcov. Našli sme tam rozsiahlu skalnú klenbu, pod ktorou sa dá táboriť. Nad ohniskom dokonca zo stropu visí reťaz na uchytenie kotlíka. Tam sme sa zložili a začali sa chystať na bivakovanie.

Zuzka priniesla vodu a ja som sa s Kiďom vybral na drevo. Terén je tu riadne strmý a trocha (viac) sme sa zapotili, dokým sme drevo vydreli k ohnisku. Ale námaha stála za to, lebo oheň nám vydržal až skoro do polnoci. Dobrá večera, čaj s ochucovadlom a príjemná spoločnosť v družnom hovore dali vandru tú správnu atmosféru.

Ráno každý, kto si večer vyčistil topánky, našiel v nich malý mikulášsky darček. Naraňajkovali sme sa a po tradičnej káve sme vyrazili na cestu domov. Do Kojšova to trvalo asi hodinu. Počkali sme na autobus do Margecian a Pod orechom sme vyčkali do príchodu vlaku do Košíc. Po vandri tých pár pív v zadymenej krčme predsa len padne dobre.  

Bobeš