obrazok
obrazok
obrazok   obrazok
obrazok
Chodníky v OSAde


Prihlásenie
Súkromné správy
WEBmail
Napíšte nám
Fórum
Fotogaléria
Návštevná kniha
Úschovňa súborov
Odporučte nás
Podporte nás


Zaslať článok
Archív článkov
Témy článkov
K stiahnutiu
Kalendár akcií
Banner k stiahnutiu


Vyhľadávanie
WEBové odkazy
Vyhľadávač spojov
Mapa sveta


Mapa stránky
Zoznam OSAdníkov
Štatistiky OSAdy
Otázky a odpovede
Kalendár akcií
február 2023
  1 2 3 4 5
6 7 8 9 10 11 12
13 14 15 16 17 18 19
20 21 22 23 24 25 26
27 28  

Iné actions
Meniny
Narodky
Oslavy
Vander
Zo zvadiel
Oznámiť udalosť! Oznámiť udalosť!
Úschovňa súborov
Tvoja zložka ( upload/ ) neexistuje. Choď TU a vytvor si svoj ukladací adresár!
:: Póčo :.
Počasie Košice
obrazok Dym nad Kansasom. Aj v.
obrazok
Publikované: Štvrtok, 10.03. 2011 - 07:16:50 Od: bobes
Polienko z potuliek a vandrovKansasCelý ten vander na zrub Kansas bol taký, že spočiatku ani nebolo isté, či niekto vôbec pôjde. Kepo dal na stránku výzvu, že sa ide na vander, nech sa hlásia účastníci. Väčšinou tam napísali tí, ktorí chceli dať na známosť, že nepôjdu. V Kopytovskej doline sme sa predbežne dohodli, že pôjdem ja, Žaha, Kepo a Sendy. Na osadníckej stránke som teda potvrdil svoju účasť a čakal som na reakcie ostatných

Ako som už spomínal, ohlásili sa len tí, čo potvrdili neúčasť. Od tých, ktorí ísť mali, ani zmienka. Takže v sobotu ráno, keď som v Prešove nastupoval do vlaku, som pochválil sám seba, že som si so sebou zobral sekeru. Reku, nikto nepôjde, budem mať s čím nachystať drevo. Bol som totiž rozhodnutý vybrať sa na vander hoci aj sám.

             Vo vlaku som zvažoval, kam pôjdem, keď v Kysaku prestúpim do vlaku a zistím, že v ňom nie je ani jeden taký košičan, čo by tam byť mal. Zaumienil som si, že keď vlak bude košicoprázdny, dáko sa len vyberiem na zrub do Kansasu. Už som tam bol dvakrát, cestu poznám. Ale zvažoval som aj inú možnosť. Lístok som mal kúpený až do Vlachov, no nič mi nebránilo vystúpiť skôr. Pohrával som sa s myšlienkou, že navštívim Richnavu, prejdem cez Branisko a navštívim Ota 2011 v  Kopytovskej doline. Mal tam vtedy nejakú lyžiarsku akciu a večer voľnú zábavu s hudbou. Celý deň bol ešte len predo mnou a mohol som do Kopytovskej prísť aj potme. Aspoň by som sa poriadne prešiel. Vedel som, že naša grafička sa aj s kamarátkami chystá na tú bežkársku akciu a že ostávajú aj na večer, tak som si povedal, že keď nevyjde plán A s  Kepom a Sendym, vyhlásim plán B a trocha pookrejem s mladými čajočkami. Alebo s Otom.

             Takto nejako som si to predstavoval a ani som sa nenazdal a už som bol v Kysaku. Prípoj z Košíc nedal na seba dlho čakať. Pomalým krokom som odpočítaval tú obligátnu siedmu koľaj a s  pohľadom upreným kdesi k zadným vagónom, kde zvyčajne košičania sedia, som sa snažil zachytiť pohyb, ktorý by naznačoval košickú prítomnosť.

kepoZrazu som v  pootvorených dverách uvidel chudú hlavu s okuliarmi na nose a  odznakom na krku. Kepo. Gestami, ktoré mi pripomínali vlajkového signalistu na bitevnom krížniku, sa mi snažil naznačiť, že aj on je rád, že niekto ide na vander. Razom mi bolo jasné, že čajočky aj s Otom 2011 sú preč.

            Vo vlaku som našiel ešte jedného takého s odznakom. Sendyho. Vysvitlo, že aj Kepo, zmätený toľkými prihláškami na vander, mal skoro rovnaké myšlienky ako ja. Že teda v prípade nutnosti pôjde na vander sám. Mladé čajočky však z  nejakého dôvodu vynechal.

Krčma              Keď sme boli takto pekne v  trojke, neostávalo nám nič iné, než zaželať si pekný víkend. Ten sme si aj pekne zaželali v Spišských Vlachoch v krčme. V krčmičke bolo pekne teplúčko, lebo ako vždy keď tam prídeme, v krbe horí oheň. Chcem podotknúť, že to bol počas celého vandru jediný kultivovaný oheň. Ale o  tom neskôr.

              Pivo dobre tieklo, káva sa dobre varila a my sme sa nikam neponáhľali. Sendy, ktorý v Kansase nikdy nebol, mal otázky v  tom zmysle, že ako dlho je to na flek. Kepo v tejto chvíli suploval Kiďove zemepisno-objavné poznatky a pohotovo mu odpovedal, že cesta trvá asi hodinu. Zaujímavý na tomto údaji je fakt, že kedykoľvek počas pochodu sa Sendy opýtal ako dlho to ešte je, väčšinou dostal odpoveď, že ešte hodinu. Treba však brať do úvahy okolnosť, že na vandri plynie čas ináč, takže aj takáto časová linka má svoj význam.

Cestou              Okolo obeda sme sa zdvihli a  opustili vyhriatu krčmičku, aby sme sa vydali na cestu ku Kansasu. Krátko po prechode štreky sme zistili, že je tam akosi veľa ciest. Ťažba dreva je neodmysliteľnou súčasťou nášho turbokapitalizmu a tak o cesty pre ťažkú techniku nie je núdza ani v tých najmenej pravdepodobných miestach. Jedna cesta hore dole, načo to riešiť. Aj tak už tam dve boli predtým.

CyklodráhaČo však bolo oveľa zaujímavejšie, v lese sme našli riadnu cyklotrialovú trasu. Dlhé vyvýšené plošiny s dosák, ktoré sa na koloch týčili v asi dvojmetrovej výške nad zemou, vydrevené umelé násypy podobrené veľkými kameňmi, úzke krivoľaké zjazdy medzi stromami. Všetky tieto nástražné systémy zjavne mali slúžiť na skoky dole porasteným svahom. Sendymu sa stromy zdali príliš blízko vedľa seba, než aby sa pomedzi ne predral cyklista, preto nahlas zapochyboval o tom, či toto je dráha pre cyklistov. Chcel som ho trochu vniesť do reality a vyrozprával som mu príbeh, ktorý som pred pár rokmi zažil vo Vysokých Tatrách.

Zažil som tam maníka, čo sa po tej kalamitnej víchrici pustil na bicykli po zelenej značke povedľa lanovej dráhy z Hrebienka do Smokovca. Vtedy som sa mu normálne vystúpil z  chodníka a ostal som stáť, aby som sa lepšie prizrel tomu, čo muselo nevyhnutne nasledovať. Chodník samý kameň, polámané konáre, trčiace pahýle koreňov vyvráteným stromov, porezané kmene a štramák si to reže rovno cez ne. Už z diaľky som videl, ako  to s ním kymáca a  nadhadzuje do vzduchu. Už som si predstavoval „burkovčak" pred kolesom, už sa každú chvíľu mal medzi špice zakliesniť pohybom kolesa vymrštený konár, už určite každú chvíľu poletí na hlavu. A môj štramáčik ani nepribrzdí.

Keď sa prehnal okolo mňa, dlho som sa za ním pozeral. Prišla mi na um scéna z istého  westernu, kde šerifova partia v prérii naháňa zloducha. V partii je však greenhorn, ktorý pri naháňačke spadne z  koňa a na zemi ho uštipne had. Starostlivý šerif zastane, pribehne k  nešťastnému greenhornovi a snaží sa mu pomôcť. Greenhorn sa so slzami v očiach pýta, či zomrie, keď ho uštipol taký had, čo šuští chvostom. Šerif mu s núteným úsmevom odpovedá, že samozrejme nie, ale že hneď musí odcválať do najbližšej osady a všetko bude all right. Greenhorn sa bleskovo zviecha na koňa a v nádeji prudko vyráža do zapadajúceho slnka. Šerif sa za ním dlho nepohnuto pozerá a potom smerom k  cválajúcemu jazdcovi rukou urobí znamenie kríža.

Pozeral som sa na môjho cyklojazdca a mal som chuť za ním urobiť rukou to isté znamenie čo šerif. Ale môj greenhorn vôbec nebol zelenáč. Pálil si to dole a krk stále nemal zlomený. Keď mi zmizol z dohľadu, usúdil som, že asi to tak sa na bicykli má. Po dojmom takéhoto zážitku som Sendymu svetácky mohol vysvetliť, že trasa, čo sme našli, je úplne v pohode a že možno je to nakoniec aj iba len taká múka pre greenhornov.

Jednou z lesných ciest sme sa dostali k jazierku a potom k závore, za ktorou nás už na ceste k cieľu nič nevyrušovalo. Cesta ubúdala primerane rýchlo a stále to do Kansasu bola hodina. Prosím vás, čo je to jedna hodina. Oproti Kiďovej deviatke v Tatrách je to muška jenom zlatá.

KrásaVeľmi roztomilé bolo počúvať konverzáciu a zamyslenia sa Kepa a Sendyho kochajúcich sa scenériou krajiny. Tu rozoberali prečo je senník tam a nie hentam. A  či tade tiekla voda a ak tiekla, tak až pokade. Či v tom odhodenom ruksaku sú nejaké love a podobne. Ak sa mám znova odvolať na filmografiu, tak mi to pripomínalo scénu z filmu Noc v múzeu, keď sa Ben Stiller snaží komunikovať s indiánkou Sakagaweou z expozície o  transamerickej objavnej ceste Louisa a Clarka. V pozadí tejto scény títo dvaja páni živo diskutujú nad mapou, pričom jeden zanietene ukazuje tam a druhý na opačnú stranu.

KansasNakoniec sme sa šťastne dostali na dohľad modrej strechy kansaskej chajdy. Hodina sa prestala spomínať a batohy s úľavou pobozkali zem pred zrubom. V tej chvíli začal ten pravý tábornícky život. Prieskum chaty, či niečo nezhnilo alebo v nej neleží zdochnutý diviak, rezanie dreva a príprava výdaja stravy. Samozrejme nejaký ten dúšok na posmelenie.  Začínalo sa stmievať a  za tmy sa v lese predsa len dejú prečudesné a hrôzostrašné veci.    

A tu prichádza zlatý klinec programu: zapálenie ohňa v peci. Zapálenie je však jedna vec, samotné horenie (riadne horelo) je druhá, ale dym, dym je kamaráti vec tretia. S touto treťou vecou sme sa vysporiadavali až do druhého dňa.

HoriiiíííZ  minulého roka sme vedeli, že pec trocha dymí, preto sme počiatočnou dymovou náplňou zrubu vôbec neboli znepokojení. Podľa jednej indiánskej povesti totiž táto pec dymí iba prvé tri hodiny. Rozhodli sme sa tento čas stráviť vonku nejakou užitočnou činnosťou. Pomaly sa stmievalo, bolo čoraz chladnejšie, no nás hriala energia uvoľnená pri pílení dreva a pálení režnej. S  každou uplynutou polhodinou sme očakávali stále menší nával dymu, ktorý sa valil dverami a oknami rovnako výdatne ako komínom. Jednoducho v ten deň bolo na kansaskej chajde veľa komínov.

V trubeDymu neubúdalo a prvý prišiel s akčnou pripomienkou Sendy. Že urobíme z blata magľajz a diery v peci ním upcháme. Dobrý nápad. V  starom hrnci sme roztopili trochu snehu a Sendy doň v zrube pridal hlinu z podlahy. Magľajzík bol fajn, Sendy ho ako vyučený majster odborného výcviku zručne nahodil medzi šamotové tehly a zdalo sa, že pec už toľko dymu nevypúšťa. Ale to sa nám len tak prisnilo pomedzi stakančiky (findžoviky pozn. prekl.). Šamotky boli také rozpálené, že blato zo škár raz dva povypadávalo a dym zase stúpal, kade sa mu chcelo.   

 Keď padla tma, definitívne sme sa vzdali akýchkoľvek záchranných prác, ktoré by kansaský zrub premenili z kansaskej udiarne naspäť na kansaský zrub. Veľmi potešujúce bolo zistenie, že dym sa drží takých 50cm nad pričňami smerom hore. Človek si aspoň mohol ľahnúť a vyhnúť sa vdychovaniu dymových kysličníkov rôzneho druhu a charakteru. Tak sme si v tom dyme trocha posedeli a poležali. No a čo.

V zrubeKvôli enormnej tvorbe dymu sme do pece nemohli veľa nakladať a tak odhadujem, že chatu sme vykúrili asi na +10°C. Žiadny Suvorov, žiadny Specnaz v tielkach. Normálna kosa, kamaráti. Nebol som podporený nápojmi vyrábaných zrážaním pár, ktoré vznikajú pri varení akéhosi zákvasu z ovocia alebo obilia a trochu som tú kosu cítil. Nie že by na tom nejako záležalo, ale ľahol som si na pričňu a uchýlil sa do oázy ohraničenej stenami spacáka.

Poloha plavca znaku mi dovoľovala pozorovať Sendyho ako nedbajúc na dym, pokojne sedí na prični a od pol pása hore zahalený v dyme spieva Stavaj strana narodnaja a potom nejakú cigánsku pesničku, ktorú pre istotu zatiahol dvakrát za sebou. To robila tá podpora.

Neviem koľko bolo presne hodín, ale myslím si, že okolo 21°° sme to zapichli. Ľahli sme si a  unavení a zadymení sme stratili záujem o ďalšiu podporu. Dym sa nám vodorovne držal nad nosmi, ale dverami a oknami k nám ťahal pomerne čerstvý vzduch.

Precitol som až ráno, lebo niekto cmukal na chrápajúceho a ja som bol v tom, že to na mňa. Trochu som sa pomrvil, aby ten nepríjemný zvuk prestal a snažil som sa znova zaspať. Keď sa to opakovalo tri krát, zdvihol som hlavu a som to riešil. Veď som sa snažil nechrápať a furt bolo počuť chrápot, ci pana a furt dakto cmukal. Zrazu mi bolo všetko jasné. To nie ja som chrápal, ale Sendy. A Kepo mu kontroval - cucucu, cucucu.

Dym už vidieť nebolo. Zato ho bolo cítiť. Všade. V spacákoch, batohoch, šatách, ešusoch, dreve, pričniach, streche, vo všetkom a desaťnásobne. Keby sme večer boli po stehnách rozvešali slaninu, do rána by bola perfektne vyúdená.

Pri ohniRaňajky sme si robili vonku na ohni. Horúca polievka a čierna káva urobili zo studeného rána príjemnú sviežu chvíľu. Po skonzumovaní zvyšných zásob sme sa s  Kansasom rozlúčili. Časový údaj vypovedajúci o dĺžke trvania spiatočnej cesty neudávam, alebo aj tak sa stále jednalo o jednu hodinu.

CestouV krčme vo Vlachoch si od nás každý odsadal. Aj vo vlaku. Sprievodca od nás dokonca ani nechcel lístky. Ešte aj Cigáni z Kluknavy si radšej sadli do vedľajšieho vagóna. Tak strašne sme smrdeli. Brali sme to však z tej pozitívnej stránky. Veď určite sme takí vyúdení domov neniesli žiadnu blchu alebo „všu".

Na záver vandru sme sa dohodli, že niekedy v lete sa do Kansasu vrátime so sersanom a materiálom, aby sme piecku trocha zreparovali. Veď čo tomu povie generál Suvorov, keď na budúcu zimu znova do Kansasu zavítame a  v zrube nebudeme môcť sedieť v tielkach.

   

Váš Bobeš

 
Súvisiace odkazy
· Hľadaj v téme Polienko z potuliek a vandrov
· Hľadaj v článkoch od autora: bobes


Najčítanejší článok na tému Polienko z potuliek a vandrov:
6 nocí v hamace aneb Slanské vrchy 2013

Hodnotenie článku
Priemerné hodnotenie: 5
Hlasov: 2

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti

 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

Zdieľať na FB
Súvisiaca téma

OSAda a jej život

"Dym nad Kansasom. Aj v." | Prihlásiť/Registrovať | 7 komentárov | Hľadať v diskusii
Za obsah komentárov je zodpovedný užívateľ, nie prevádzkovateľ týchto stránok.

Ako anonymný užívateľ nemôžete posielať komentáre, prosíme zaregistrujte sa

Re: Dym nad Kansasom. Aj v. (Hodnotenie: 1)
Od: kepo - Štvrtok, 10.03. 2011 - 10:34:53
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu) http://osadnici.com
Výborne vystihnutý opis víkendu stráveného v okolí Sp. Vlachov. Dobre som sa zasmial... ;-)))

Re: Dym nad Kansasom. Aj v. (Hodnotenie: 1)
Od: Kidak - Štvrtok, 10.03. 2011 - 13:32:25
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu) http://www.osadnici.com
K pracovnej čate, ktorá pôjde opraviť piecku sa rád pridám.
Poopravil by som ale autora článku, že tie cyklo ,,stavby" niesu cyklotrialové trasy, ale trail building, ktorý si stavajú freeridery.
(video ukážka: http://www.videotube.sk/6048_free-ride-xtrem.html )
Inak článok som už vyzdvihol v Rýchlovkách...veľmi podarený!!!

Re: Dym nad Kansasom. Aj v. (Hodnotenie: 1)
Od: Ágo - Štvrtok, 10.03. 2011 - 17:25:24
Skvěle napsaný článek. Kdybyste tam byli týden, už by z toho mohla být kniha.
Re: Dym nad Kansasom. Aj v. (Hodnotenie: 1)
Od: bobes (sinai@rotkiv.sk) - Štvrtok, 10.03. 2011 - 18:22:52
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
 
Keby sme tam boli týždeň, aj so psov by bola slanina.
Ďakujem Kiďovi za odborné korekcie na ministerstve. Mne sa s problematikou jazdenia a skákania na bicykli v teréne vybavuje len pojem cyklotrial, lebo ten som veľmi často počúval niekedy okolo roku 1986 od môjho 10-ročného brata. Ten nejako v tom čase dostal trialový bicykel RMX alebo BMX. Už neviem ako sa presne volal, ale bol to jediný druh takéhoto bicykla v Československu. Hoci sa pamätám, že ako chlapec za trialový bigeľ som mal aj Skladačku, aj Sobi 20.
Re: Dym nad Kansasom. Aj v. (Hodnotenie: 1)
Od: Kidacka (tomeckova@pobox.sk) - Piatok, 11.03. 2011 - 20:51:53
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
 
Dobre som sa zase raz pobavila a velmi sa uz tesim na Jarnik. Co sa tyka tych tras, cakala som na mangelovu reakciu a vobec ma neprekavpila, co sa tyka duska na posmelenie, dufam, ze si nepil... A najviac som sa bavila na cajockach a pri pomysleni na Alenkinu vetu: Telo zijes...
Do skoreho videnia
Re: Dym nad Kansasom. Aj v. (Hodnotenie: 1)
Od: bobes (sinai@rotkiv.sk) - Pondelok, 14.03. 2011 - 08:37:15
(O užívateľovi | Poslať súkromú správu)
 
Tu musím dať trocha korekcie na ministerstvo. Alenkina veta znie: Teľo co žiješ.
Re: Dym nad Kansasom. Aj v. (Hodnotenie: 0)
Od: Anonym - Streda, 16.03. 2011 - 13:39:06
 
Milí osadníci. Pri čítani príbehu Dym nad Kansasom som sa toľko nasmiala až mi tiekli slzy od smiechu. Tí dvaja čo opravovali tu piecku boli úžasní. Jak PAT a MAT z rozprávkového príbehu.Viem si ich predstaviť keď do rána museli spať vtom zrube. Ráno vyšli ako udenáče. Ak náhodou mi doma bude dymiť krb, určite ich zavolám ako odborníkov. AHOJ Pozdravuje Vás Arabela a Popoluška.
obrazok
OSAdníci.com
Powered by United Nuke
obrazok
obrazok obrazok ClankyOSAdne ForumK stiahnutiuPrihlasenienapis nam