Rôzne skupinky bytostí z galaxie Mliečnej dráhy, Slnečnej sústavy, tretej planétky (mimochodom gýčovo namodralej farby) jej planetárneho systému, zvanej Zem, zo stredu ľavej časti ostrova EuroÁzia (ktorý si domorodci nevedno prečo rozdelili na polovičky pohorím nazývaným Ural), z nevýraznej krajinky preslávenej hlavne chovom kučeravého zvieratstva (ktorému následne kradnú kučery, ba dokonca i bielu tekutinu z výrastkov na tele)sa po jednom obehu svojej materskej hrudy okolo stredu ich planetárneho systému, v pravidelných intervaloch rozbiehajú do lesov (pozn.red.: nepravidelné zhluky vegetácie i fauny).
Sledovali sme ich, zo začiatku chaotické a nekoordinované pohyby, snažili sa pochopiť ich správanie, zvyky. Došli sme k záveru, že sa to nedá, zatiaľ je to pre nás nepochopiteľné. Preto sme sa rozhodli popísať stav, ako sme ho vnímali, nech náš milý čitateľ si spraví záver sám...
Už v piatok sa začali rojiť na miestach zvaných „železničné stanice" jedinci poväčšine dvojnohí s asi módnymi umelými hrbmi (pozn: neskôr zistené: sú to prenosné skladiská). Čo by ani nebolo takou zvláštnosťou, to tieto tvory robievajú, ale tentokrát sa medzi veselo farebne rozlietaný dav asimilovali jednotlivci nenápadných, hlavne lesných (viď. poznámku vyššie) farieb. Rozhodli sme sa zamerať hlavne na nich.
Zistili sme ich presun v kovových krabiciach do časti zvanej Malá Lodina. Vyrážali zo stredísk Košice a Prešov. Podľa všetkého presun v kovových krabiciach musí ich organizmy veľmi dehydrovať, nakoľko hneď zamierili do budovy s nápisom Pohostinstvo (pozn.: predpokladá sa, že je to najdôležitejšia budova v ich kultúre, nakoľko snáď niet jedinca, čo by sa v nej nezastavil. Podľa autora knihy „Zaostalé civilizácie na ľavo od Čiernej diery č.55" by sa mohlo jednať o uctievanie bohov, nakoľko ich mená sú často hneď nad vchodom do budovy a požívanie tekutín musí byť nejakou obetou, nakoľko sme dokázali, že tie tekutiny musia mať na ich organizmy neblahý vplyv...)
Po chvíli vyrazili cez les na neveľkú lúku (pozn.: les s veľmi nízkou vegetáciou). Pomocou organických zvyškov založili oheň. To nám znemožnilo ich vizuálne sledovanie, nakoľko jedinec zvaný Sendy hádzal toľko odpadu do ohňa, že nám odišli všetky senzory, ako to pozemšťania pekne vystihli „do vylučovacieho otvoru".
Môžeme však potvrdiť, že pred svitaním už žiaden obyvateľ nepobehoval ani nespieval (pozn.: divné, koordinované zvuky vychádzajúce prevažne z jedného z otvorov v hornej časti tela. Toto zaradenie bolo napadnuté po zistení, že niektoré jedince vydávajú zvuky aj z iných častí tela.)
V sobotňajšom dopoludní pribudli ďalší jednotlivci, divným spôsobom si podávali pravé horné končatiny, za pokriku „Ahoóój". Následne spoločne nosili na kopu organický odpad do tvaru našich dávno nepoužívaných pristávacích plôch, ktorý ohraničili vulkanickými vyvrelinami.
Hlavne pod vedením nadriadených v klobúkoch (pozn.: pokrývka hornej časti tela) „Bobeša" a „Alenky" všetci zmätene celé popoludnie pobehovali po lúke, hádzali tenké kmene stromov do valcovitých predmetov, vulkanické vyvreliny do štvorcových predmetov a pod. Ich činnosť nebola presne tématicky zaradená, ale niektorí jednotlivci za ňu večer pri ohni dostali drevené predmety pomaľované rôznymi výjavmi. Nie všetci, odlišovali sa tí, na ktorých pokrikovali „Umí", „Vie" a „Pridá". Zuzka však kričala „Plackožrúti!" a „Každý ma kamarátov, len ja..." Výkriky sa nepodarilo priradiť...
K večeru jeden malý, s chráničmi vizuálnych prijímačov, zvaný Kepo, priniesol odniekiaľ prenosný oheň a zapálil tú kopu organického odpadu za spevu (viď pozn. vyššie) piesne, z ktorej sa nám podarilo zachytiť niečo ako „Vláááájka vzhuúúúúru letiíííí..."
Potom na chvíľu stíchli a zase rozhadzoval rukami ten malý. Alenke a Bobešovi zložili poklonu malými žltými zdrapmi textílie, tí sa usmievali a radovali, všetci im podávali ruky...
Do svojich prenosných domovov pozaliezali niektorí až nadránom.
V nedeľu sa zadymení, unavení, spotení vybrali k železným krabiciam. (pozn. dehydrovanosť, ako sme už spomínali je vlastná týmto tvorom, takže dopĺňanie tekutín je im vlastné asi ako dýchanie, preto sa o ňom už nerozpisujeme)
Zhrnutie:
Vôbec nie je jasné, prečo sa títo jedinci vzdávajú výdobytkov svojej civilizácie, prečo sa trápia zaťažovaním organizmov v nerovnom teréne, prečo tak fascinovane vedia hľadieť do horiaceho odpadu, prečo tak často vydávajú z otvorov „spev", odkiaľ vedia kedy a kde sa majú zgrupovať, prečo sa chytajú za horné končatiny atď. atď.
Otázok je tak strašne veľa, že nemáme odvahu robiť závery...
E.T.
