Ale zatiaľ sme v teplúčku, pohodičke. Ako vravím je to dobrá hospoda... Niečo po polnoci vychádzame nájsť dáke noclažlisko. Hospoda Poniklec posledný krát zabliká za zákrutou a človeku by sa chcelo plakať. Na nebi vyhvězdíno a teplota akurejšn, len skrzeva  pary z úst nieje vidieť na tmu. 

-A teď kam,kamarádi? -Ty si tu bol,ty to tu poznáš,ty si nás sem dostal,ty... -Všetko čo som tu poznal som Vám už ukázal. Viadukt a hospodu. A zajtra, ak nejaké bude, Vám ešte ukážem tunel. ...Miro sa okúňavo prechádza po peróne.Neviem či sa mu nepáči moja hudobná kulisa,alebo noclažlisko, ktoré som vybral. Je to krásna plechová búdka s nápisom "Remäta". Je jedna,je to jedno. Okolo sa prehnal ďalší vlak a zmizol v tme a za zákrutou a v tunely.Spady sa už zabivakoval do svojho dráčikovského spacáka a nechce mi prezradiť akýsi akord. Budíky nastavené tak,aby sme stíhali druhý ranný vlak, pretože chcem kamarátom ukázať najkrajšiu štikatérku v strednej Európe, ktorá štiká práve na trati Handlová-Horná Štubňa...

Neviem ako dlho som spal, keď tu z čista, alebo jasna?, sa približoval taký dosť velký hukot. Aj keď som sa už domnieval, že väčší už nemože byť, on áno. Vypleštil som oči, jelikož som myslel, že spím na kolajniciach. Neuveritelný rachot, že z búdy padali ospalí chrobáci a hundrali niečo o tom, že tak blbého fleka na prezimovanie im bola príroda dlžná. Tož som sa otočil s poznámkou, že no teraz už určite zaspím, a čosi sa mi zazdalo, akoby sa zo spacákov ozvalo súhlasné zamručanie.

Rachot sa opakoval ešte raz. Je to romantika, keď  sú tak tri hodiny ráno a Vám päť metrov od šišky prechádzajú dve dízlové lokomotívy sovietskej výroby ťahajúce kilometer do plna naložených vagónov čerstvo vydolovaného handlovského hnedého uhlia. A všimol som si, ako som tak hulil do tmy a nešiel zrovna ňákej vlak, že aj sovy tu nehúkajú tu klasiku, to všeobecne známe: húúú-húúú, ale sú tak dohúkané z tých vlakov, že remätské sovy robia: hu-hu hu-hu,hu-hu hu-hu...

Ráno sme sa zobudili tak ňák, že sme mali možnosť stíhať už prvý vlak o pól piatej. Kosa z nosa. Triaslo nás ako hrušky na jeseň, takže balenie bola ohromná sranda. Aj nastupovanie do vlaku. Ľudia na nás pozerali ako na Trio parkinson. A keď sa pozreli Mirovi do tváre, ktorú mal otlačenú od masky, ktorú nosia príslušníci prepadovej jednotky zvláštneho nasadenia, bolo pol vozňa prázdneho. Takže sme mali miestečko, teplúčko no proste jazz. Len ten vlastne chýbal. Moja psychická rovnováha vydržala do chvíle, keď sa Miro začal dožadovať najkrajšej štikatérky v strednej Európe.

-Veď to nieje vobec isté či má dnes službu. A keď má službu,tak či pojde túto trasu. A keď pojde túto trasu, tak može ísť opačným smerom. A keď pojde týmto smerom, tak pôjde iným vlakom. A keď aj pôjde našim vlakom, nemusí prísť do nášho vozňa... No Miro bol vôbec samá pochybnosť a podozrenie, no ja som bol neochvejný a moje presvedčenie veliké až do chvíle, keď sa medzi dverami objavil taký fúzatý ujo s klieštičkami a Miro provokatívne: -To je ona??? Ale ja som ju naozaj videl. Bolo to 9.X.L.P.1999 okolo jedenástej a viezol by som sa s ňou až do Košíc, keby ma posunovači v Hornej Štubni násilím nevytiahli z vlaku... V začínajúcom ráne som na bolavých pleciach niesol smútok kamarátov, ktorých spolu so mnou odnášal vlak do kamsi.

-Ale nebudte smutní! Ešte nás čaká jeden div sveta - Harmanecká jaskyňa a jej unikátna kvapľová výzdoba. A dáme si pivko a bude nám hej! Zlé tušenie na mňa sadalo, ako sme tak prichádzali pod Harmaneckú jaskyňu.Pobehoval tam len taký pséko a neustále čural na strom, na ktorom bola ceduľa a na ceduli oznam: "Harmanecká jaskyňa do apríla zatvorená!" Tak sme si spravili kafíčko a chvíľami sa počasie tvárilo, že môže byť pekný deň...