Počasie je zatiaľ tento rok vrtkavé a preto splniť to, čo si človek predsavzal, sa darí tak na 50%. Teda mám tým na mysli predsavzatia outdoorové. Aj náš výstup na Rysy z poľskej strany nebol do poslednej chvíle pre počasie vôbec istý.  A keď som sa približne dva dni pred plánovaným odchodom dopočul, že sa na trek chystajú v tomto smere praví zelenáči Zuzka Š. a Peťo Š., sledoval som vývoj počasia takmer nepretržite (nebolo by rozumné ,,prísť" o nádejných outdooristov hneď na ich prvom vážnejšom treku). Predpoveď počasia ani v posledný deň pred vycestovaním nebola 2x pozitívna a ja som sa len ,,krútil a krútil" a nevedel sa rozhodnúť. Až moja drahá ženička rozhodla za mňa, vlastne za nás výrokom:  ,,Proste ideme a uvidí sa". Ďakujem jej za všetkých zúčastnených!

Dva kúsky z Košíc (Kiďakovci) už sa vezú natrieskaným vlakom, keď k nim v Kysaku pristúpi štvorčlenná Bobešova úderná jednotka (Bobeš, Mirčit, Zuzka a Peťo Š.) Automaticky sa mi v mysli vynára obraz z pred týždňa, kedy Bobeš pri svojej ,,obrode" ziapal pod ,,horou" Sivec:  ,,Vás zooožereemeee". Hmm, teraz má jeho obľúbený citát aj reálny základ...teda, že Prešov je v presile.

V Poprade presadáme z vlaku na bus a ten nás po vyše hodine vypľuje na hraničnom priechode Lysá Poľana. Ranné obligátne pivko v miestnom občerstvení, pri ktorom sa neveriaco prezliekame do kraťasov a tielok a mažeme sa opaľovacím krémom. Žeby si z nás meteoservis robil žarty? Neviem, uvidíme...

Čaká na nás časť asfaltu vedúca k Morskému Oku, ktorý sám o sebe trampovi nevonia, no čo sme zažili nemá v Slovenských horách obdobu. Desiatky autobusov a stovky áut chrlí pred rampou zákazu vjazdu tisíce Poliakov, odetých a obutých v štýle nedeľnej prechádzky ,,po hlavnej" a tí, starí, či mladí putujú svorne až k svojmu cieľu zvanému Morské Oko. Našťastie, my pri veľkom vodopáde opúšťame asfalt a necháme sa viesť malebným chodníkom až k horskej chate, kde mám v pláne prespať.  Aj tu je peších viac než som zvyknutý u nás a tak skoro prehliadnem výhľad na časť skalnej steny, ktorá sa mi zdá povedomá. Orlia prť - blysne mi hlavou a zaleje ma pocit blaženosti, ale aj veľkého rešpektu...nie je to tak dávno, čo som ju spolu s Kepom a Palynom pokoril.

Na horskú chatu pri Piatich Stawoch Poľských prichádzame niečo pred 14:00, no tá nepôsobí dojmom horskej chaty, ale daňového úradu v posledný deň priznania daní. Nie výzorom, ale počtom homo sapiens. Proste brutálna masovka. Na ,,recepcii" zisťujeme, že ,,nocľagy už net„ a tak zapájam všetok svoj šarm (za prepážkou sedí mladá slečna) a skúšam to uhrať na prespanie v ,,kumbále" na karimatke a v svojom spacáku. Dostávam odpoveď, že máme prísť po 19:00 a niečo sa nájde. A tak sme v tieni verandy pred chatou čo-to pojedli, padlo pár pív a rozjímalo sa nad vskutku prekrásnou vysokohorskou prírodou. Opäť mi pohľad padá na hrebeň Orlej Prte a pod tlakom nostalgie (a vypitého piva s griotkou J) sa mi v hlave rodí plán, v ktorom Orliu Prť so mnou zdoláva moja Zuzka a každý, kto sa k nám na budúci rok v septembri pridá.

S tým rozjímaním sme to pretiahli asi do 18:00 a pomaly mi dochádza, že na zemi v spacáku nebudeme spať sami. Ráno o 5:00 ma budí budík a ja s úžasom odhadujem, že nás na zemi (v jedálni, pred barom, pred záchodom, na verande, aj v blízkom okolí chaty) spalo asi 80 kusov. Hmm, nevídané. Zbalili sme saky - paky a nádherným, exponovaným trailom sme došli k Morskému Oku pred siedmou hodinou rannou. Raňajky, znova aplikovať opaľovací krém, kraťasy, tielka a poďme na Rysy.

Už pri výstupe na Černý Staw pod Rysami sa to začína trhať a mne je jasné, že sa bez sebazaprenia ako jednoliata skupina na Rysy nedostaneme. Keďže sa nikto sebazaprieť nechce, padne ,,dohoda", že sa stretneme na chate pod Rysmi.  Pod ozvenou tejto dohody začína prekonávať ťažké prevýšenie ako prvá skupinka kde som ja, Zuzka a náš už skrotený senior Bobeš. Aj keď sa mi zdá, že kráčam čoby storočný dedo, reálne sme naberali náskok nad tými ,,druhými" každým krokom. Asi v polke stúpania, v mieste kde začínajú reťaze zisťujem, že našu druhú skupinku už ani nerozoznám od ostatných rysuchtivých turistov. ,,Dôjdu tam vôbec?" napadlo mi... V tom prvé zahrmenie... päť z desiatich Poliakov to na mieste otáča a upaľuje dole. My nie, náš domov je na druhej strane kopca.

Druhé zahrmenie... ďalší miestni to otáčajú a na reťaziach začína davová psychóza, ktorá ako zostup, tak aj výstup značne spomaľuje. Prvé kvapky z neba ma ešte viac znervóznia, ale keď pragmaticky preskúmam oblohu zisťujem, že ,,to zlé" mračno pláva oblohou akoby mimo nás.

A sme hore! Vo výške dva a pol kilometra nad morom. Presne! Bokom, asi 500 metrov od nás leje ako z krhle. Nad nami visí ,,len" čierny búrkový mrak. Poliak, ktorý to nižšie nevzdal mi dáva foťák, nech ho cvaknem na vrchole. Ako sa ho dotknem, rukou mi prejde statická elektrina. Keď mu ho vraciam, kope znova. To isté sa deje, keď naopak ja prosím jeden manželský pár zo Slovenska, aby ma cvakol spolu so Zuzkou. Opäť kopanec statickej elektriny. Hmm, tu asi dačo nie je kóšer. Výboj statickej energie vo výške 2500 m.n.m pod mrakom čiernym ako to pleso pod nami asi nebude zdravá kombinácia. Bleskovo (aké výstižné) hltáme dva Red Šariše vynesené pre túto príležitosť a do pol hodinky sme na novej chate pod Rysmi, kde si dá na obed každý, na čo má chuť. Obsluha je milá (v jednom prípade až nezdravo, však Zuzana?), rýchla, jedlo veľmi chutné. Kávu mi servíruje sám pán Beránek.

V duchu mi myšlienky blúdia na tých za nami. Čo s nimi bude, ak to schytajú od búrky v tých reťaziach naplno?!? V tom sa do útulného prostredia chaty dovalia tí traja. Zreničky (hlavne ženičky) trocha širšie ako normál, ale zato živí a zdraví. Za priateľského a uznanlivého potľapkania sa pýtame, ako to išlo. Mirčit: ,,bolo to ťažké, dlhé a strmé...ale len pokiaľ neudrel prvý hrom...potom to išlo ako po masle". Toľko o sebazaprení...

Z chaty sa už dievčatá pretekali, ktorá bude prvá na Popradskom plese. Nemuseli, naháňali sa len tak. Ani neviem, či vyhrala Mirčit, alebo Zuzka...pretekali len oni dve. Z Popradského plesa na vlak už len asfalt a ako to už býva, asfalt na koniec je ten najťažší úsek...

Kiďo.