Keďže to tá príroda zariadila tak, že ma vždy nadchýnali deti, mládež a práca s nimi, stala som sa učiteľkou. Po profesnej stránke neviem posúdiť svoje kvality, ani po tej ľudskej, ale kto ma pozná, tak vie... No a dnes sme mali účelové (po starom ,,branné") cvičenie. Hoc svoj účel pravdepodobne nesplnilo.

Smútok je ako vták čo lieta po oblohe a občas zosadne, aby nakŕmil mláďatá a na chvíľu si oddýchol, na oblohe prežije najviac času, teraz som tou oblohou ja a vtákom je môj smútok. Občas akoby som naň zabudla, no stačí drobnosť, nie slová čo mi pripomenú smútok, pokrčená papierová vreckovka čo si ju do kabáta ešte strčila moja mama, na nej ešte jej DNA, to akoby ma pohladila, v druhom vrecku jej ružová páskovaná čiapka, ktorou si zakrývala svoju holú hlavu po rádioterapii a znovu vták vzlietol na oblohu, vychutnáva svoj let a mne tečú slzy po tvári.

A je tu koniec prázdnin! Deti rumádzgajú, rodičia jasajú! Tak to bolo aj tento január, keď po troch týždňoch rozlenivené deti opäť nastupovali do školy. Výnimkou nebol ani môj synátor a keďže vypadol zo zabehnutého režimu, už dva dni vopred sme sa začali chystať na návrat do školskej lavice.

Sedím v kumbálku (brucho mi pri každom pohybe zasunie klávesnicu pod stôl),pozerám na vyhliadkovú vežu, stromy, sneh... a myslím na Kiďáka, Kepa, Palyna, Nastenku a aj koňarku Mirku-Pirku... Nebyť môjho dlho a túžobne očakávaného tehotenstva, som teraz niekde v Slovenskom raji pri ohni,
s pohárikom v ruke a úsmevom na perách.